oko-uraganu

načrtnem večer,

snáď sa začervenáš,

ísť sa správať večerne,

...keď hviezdy rozoznáš,

a hodiny pred tým,

rozprávať si dôverne,

nevinné vety.

bezhlavo odložíme telá,

na domáce použitie,

a sledujeme scenár,

...načrtá postavy

a neisté spolužitie,

vnemu zmyslov zbavenému,

z romantickej predstavy,

a plachej víle, čo z dlhej chvíle,

stráži cestu do hlavy

stretneme sa pri chráme,

vykúzlim poryv vetra

čo zvony rozozvučí,

len v tento moment k večnej sláve

stretu našich očí,

a s úsmevom v duchu,

poďakujem zvírenému vzduchu

pretože ty sa smeješ

zrak upretý do diaľav,

len ja netuším,

že si sa usmiala

zvonivému podnetu,

pretože ti pripomína

bohorovnú samotu.

mierime k mostu,

stretávame niekoľko párov

ženíchov a neviest,

s pobavenou tvárou,

skúšame nepliesť

na seba si búdu,

asi, že je sobota

a nie je lepšia robota,

sme herci z Hollywoodu.

vopred som pripravil scénu,

tisíc ton ocele,

chodník z latiek ako stehy,

a to celé,

ešte pre parádu,

z pohľadu z cesty, čo spája brehy,

ozdobím slnkom ako čerešňa

na koláči hradu.

je napol zjedená

a my v pol ceste,

noc prebdená

v hlavnom meste,

je plná krás,

seriem na orloj!

vyčarujem ohňostroj

a vytrhnem ti vlas,

rozjarená hlukom svetiel

to ani nespoznáš.

priľneme k sebe v bozku,

rozkúrime možno iskru.

snáď iba trošku,

potom nás aj jarný vietor schladí

no ak sa nám ruky vystrú,

a na koži zabrnia,

schladenému nieto rady

a namiesto zdesenia,

stavia vzdušné hrady.

romantika kazí a opíja,

boli sme v snári,

ale sme v scenári

sám doma a kópia.

večer čo večer

správame sa večerne,

tasíme meče

a priamo úmerne

túžbe vlastnej krvi,

napichujeme ako jednohubky

intímne predstavy.

sme nezábudky

scenár tejto poviedky

poznáme zboku aj pospiatky,

až na posledné riadky.

Ďalšiemu večeru oblečiem

celkom nový plášť

nijak zvlášť romantický,

možno až nad ránom vyčarím

meteorový dážď.