oko-uraganu

Bolo 9. novembra. Zbehla som z izby po drevených schodoch do predsiene a začala si obúvať svoje fialové conversy. Keď som prechádzala okolo kuchyne, schválne som spomalila a prešmykla sa nenápadne za maminým chrbtom k vchodovým dverám. To by bolo, keby ma stiahla do svojich domácich prác. Mám všetko? Vyžehlené vlasy, špirálu, tričko s dlhými rukávmi, modrú blúzku z Kuby, nalakované nechty, žuvačky, ochranu, škulky.....Do riti! Fľaša. Zacka som vylákala na rande len pod zámienkou, že sa napijeme z domáceho absinthu, čo v pivnici vyrába môj otec. Obsahuje halucinogénne látky. To on môže. A rozpráva také krásne veci keď je vo svojich stavoch. No nič. Beriem bundu z vešiaka a plýžim sa vo svojich conversoch späť ddo izby. Chrómovaná ploskačka je medzi knihami do školy, kam som ju schovala. Balím ju do bundy a po špičkách kráčam dole schodmi. „Vŕŕŕŕŕzg!“ Do pekla. Mala som zbehnúť. Opatrnosti nie je nikdy dosť...len niekedy priveľa. „Žofia! Keď už si tu, poď umyť riady.“ To už mama stojí vo dverách, opiera sa o zárubňu a premýšľa, čo ďalšie by mi dala urobiť. Výhovorku mám ale pre istotu pripravenú:

-„Teraz nemôžem mama. Už meškám na tanečnú.“

-„To mi teda ukážkovo pomáhaš s chodom domácnosti. Ja mám ekzém na ruke, nemôžem ju dávať do saponátovej vody. Keď nám zhnije riad, kto potom kúpi nový? A nemáš náhodou tanečnú v utorok?“ Niet nad prípravu dopredu:

-„Mávam, ale Alfonz má budúci týždeň vystupko, tak to dal teraz na piatok. Veď si kúp gumené rukavice.“

-„Mám si kúpiť? Ja by som si kúpila aj umývačku riadu, aj plazmový televízor. Ale peniaze musí niekto zarobiť, moja milá. Ty mi s tým asi nepomôžeš.“

-„Ahoj, mama!“ vzdala som vopred stratený pokus o konverzáciu o tom, čo je v živote dôležité. S fľaškou v bunde zvieranej v náručí som rýchlou chôdzou prešla naprieč predsieňou a vrhla s von. Škára zatvárajúcich sa dverí mi ešte zakričala, aby som sa aspoň obliekla, že je chladno. Bol pekný novembrový deň.

    So Zackom sme sa stretli pri starej sladovni. Sedel na motorke, opieral sa o riadidlá a fajčil cigaretu. Mal čerstvo ostrihané vlasy a cowboyské topánky s ostrohami. Vyzeral, že mu patrí celé parkovisko...a vôbec všetko naokolo, od kasína až po moje nohavičky. Pozdravil ma zdvihnutím kútika úst, pričom odhalil rezák a vyzývavo na mňa žmurkol spod tmavých okuliarov, ktoré si posunul prstom na nos.

-„Čau, Žofia! Ty si dnes aká sexica. Niekto tuším zabudol zatvoriť pavilón šeliem!“ Bol v nálade. A už mi ponúkal svoju cigaretu. Jointy väčšinou nefajčím, točí sa mi z nich hlava. Teraz som mala ale celkom chuť. Navyše, Zackovi by som neodmietla ani keby mi podával obetný kalich plný baranej krvi. Dala som si dva šluky a držiac dym v pľúcach som si v duchu povedala vetu: ´húlim iba prvý raz, nehnevaj sa, dedo mráz´, ako ma to naučila kamoška. Bol to očistný rituál. Taký, ktorý ospravedlňoval fajčenie trávy, nevedno pred kým, a zároveň zabral akurát toľko času, aby sa THC stihlo vstrebať do krvi. Vrátila som cigaretu Zackovi. Potiahol si a zahasil ju o kožené sedadlo motorky. Lak zasyčal a koža sa zvraštila do čiernej dierky.

„Nasadaj, ideme na výlet!“ Bez boja a bez zbytočných otázok som si naskočila zaňho a rukami sa zadrapila do koženej bundy na jeho bruchu. Chvíľu sme tak mlčky sedeli a potom mi predsa len napadla jedna otázka:

„Zack? A ty máš motorku?“ Nahlas sa uchechtol až mu zabehlo a ja som svojou malou dlaňou udierala po jeho širokom chrbte.

-„Díky, bejbi, to by stačilo. Nechceme, aby si zo seba vymlátila všetku energiu hneď na začiatku.“ Stále sa usmieval. Nevidela som to, ale počula na jeho hlase. Vytiahol z bundy šraubovák a za stenou svojho chrbta začal čosi montovať zboku palubnej dosky. Pri tom si hundral čosi o „prašivých kábloch“.

-„Žltý, červený....aaaaha!“ zvolal víťazoslávne. „ No, a čo sa týka tej motorky, tak áno. Mám ju novú. Yamaha XVS 650 Dragstar Class. Dnes mám narodeniny, tak som si chcel urobiť radosť. Zatiaľ mi to celkom ide. Vlastne už teraz sú to moje najlepšie narodky.“ Na temene jeho hlavy som videla, že na opačnej strane je úsmev od ucha k uchu. „Teraz sa poriadne drž!“

Motor zahučal a gumy zavili. Ledva som sa stihla zachytiť jeho širokej, kostnatej hrude. Motorka vyrazila s takou prudkosťou, že sa predné koleso odlepilo od zeme. Zaflekovala, otočila sa okolo Zackovej nohy a letela ulicami za hromového rachotu. Adrenalín a droga sa mi navalili do hlavy tak intenzívne, že mi nedali inú možnosť, než sa nahlas smiať a kričať. Vietor ma fackal vlastnými vlasmi a odstredivá sila rýchlo kľučkujúcej Yamahy nútila moje ruky zvierať Zackov pás z celých síl. Bola som vo vytržení. Húkala som na chodcov a vyplazovala jazyk vodičom áut, ktorí na nás trúbili a sťahovali okienka, že na nás zakričia svoje výchovné nadávky. Ale to sme už boli dávno preč. Cítila som sa ako v nejakej závodnej počítačovej hre. Budovy a vozidlá, ktoré sa okolo nás mihali mi pripadali ako krásne namaľované obrazy. Naklonila som sa k Zackovmu uchu a prekrikovala vietor:

-„Tento svet má aj v rýchlosti úžasnú grafiku.“

-„To má, skoro ako v need for speed. Skúsime, či nás to hodí naspäť na štart keď to napálime do tamtej Ávie?“ Pridal a strhol riadidlá.

-„Nieeee!“ Kusla som ho do ramena. „Opatrne! ....vieš čo? Keď zleziem živá z tohto stroja, mám pre teba aj narodeninový darček.“

-„Ale čo?“ spomalil a so záujmom sa vypytoval, „nemá to náhodou zelenú farbu, 70 % a vysoký obsah prírodného tujónu?“

-„Čo si? Na zeleno to farbia umelo, aby to vyzeralo štýlovo. Tento je svetlo hnedý.....ale silnejší než čokoľvek čo si pil.“

-„Piči, Žofka, nemôžeš ma takto namotávať.“ Daj aspoň ochutnať.“

-„Ty si blázon! Najprv živí zliezť a potom piť.......a kam vlastne ideme?“

-„Na akciu do Zvuku.“

-„Čo??? Nemyslíš ten Zvuk, kde udupali minulý rok to dievča! Kam sa aj policajti boja prísť na raziu!“

-„A že by toho našli toľko, že by mal dva roky čo fetovať celý police department. Tak presne tam ideme.“

-„Och, Bože, bojím sa.“

-„Nemusíš sa. So mnou sa ti tam nemôže nič stať“

-„Ale.....vieš.....ja som napríklad nikdy nič tvrdšie ako trávu nemala.....a, no, chápeš.....teda.....neviem, či...

-„To nerieš. Budeme tam spolu a budeme robiť, čo budeme chcieť. Dnes hrá DJ Život! Len jeho hudba je droga.“

-„To nemyslíš vážne! On je skutočný?“

-„Z mäsa a kostí.“

-„Myslela som, že je to len mýtus, obchodná značka, spoločnosť, legenda. To ako vážne? Živý človek?“

-„Ak budeš chcieť, zoznámim ťa s ním.“

-„Oh! Teraz si ma úplne odrovnal. Rob si so mnou čo chceš. Ale buď nežný.“

Obzrel sa, aby mi neunikol jeho odzbrojujúci úsmev. Motorka sa zakolísala a priblížila nebezpečne blízko k veľkému Citroenu s početnou rodinkou. Na jeho úsmev som odpovedala zdesenou grimasou, tak sa hneď vrátil k riadidlám tesne pred tým, než by sme kolesom zavadili o zadný nárazník rodinného Citroena. Zackova nová Yamaha sa vrátila do stredu svojho jazdného pruhu a on si aristotelovsky povzdychol. Teda ako filozof.

-„Desne ma baví žiť na hrane. Každý deň prežiť akoby bol tým posledným. Ja to už asi ani inak neviem. Občas mi je trochu ľúto, že tým ohrozujem aj tých okolo mňa. A niekedy zas vôbec.“ Po prvý raz zastavil na červenú a stúpil nohou na zem. Toto som na ňom milovala. Žil tak, ako som sa ja nikdy neodvážila. Ani jemu rodičia nerozumeli, ale rozumel sám sebe. On bol diskjockey a vyvrheľ, syn ovdovelého podnikateľa. Ja tanečníčka a urbo-naturálna pankáčka, dcéra učiteľky. Nehu sme nedostali, museli sme ju nájsť v chaose. V spontánnosti, vo výtržníctve a v drogách, ktoré nám pripomínali, že žijeme. Okrem našich hýrivých zážitkov a krásy prežívaného okamihu bolo všetko šedé a zbytočné. Všetko nám bolo jedno. Škola, rodina, televízia, ekonomika, politika.....to pre nás nič neznamenalo. Chceli sme len svoj kus slobody a každý deň štipku šťastia. Ja som to o Zackovi vedela, ale on o mne nie. Chcela som sa mu priblížiť. Kým sme stáli na križovatke, povedala som mu ticho do ucha:

-„Rozumiem ti, Zack. Som ako ty.....chcela by som byť.....dnes s tebou. Bude to pekný večer. Povedz!“

-„Ten najkrajší“, povedal prvý krát úplne vážne, bez náznaku úsmevu a vyštartoval len čo blikla oranžová. „Mám chuť ísť inou cestou. Troška spoznať mesto. Čo povieš?“

-„Jasné!“

-„Tak naviguj. Ale len tade, kde si ešte nebola.“

-„Mmmm.....doľava!!“ zakričala som uprostred križovatky a Zack v poslednej chvíli strhol predné koleso tak, že zanechalo na ceste čiernu šmuhu. Leteli sme akousi staršou ulicou v okrajovej časti mesta. Vrčanie motora sa odrážalo od nahusto uložených, nízkych domov, postavených pre potešenie oka. Zošerievalo sa a vo vzduchu sa miesila vôňa dňa a noci. Na dlhej, rovnej ceste, mohol Zack ešte pridať a tak túroval motorku o sto šesťsto, pričom ja som jačala a mačkala ho, koľko mi ruky stačili.

-„Križovatka! Kade?“ kričal proti vetru.

-„Doľava!“ revala som, ani som sa nepozrela, kam nás to navigujem. Bola to 40 stupňová zákruta, nebolo treba príliš spomaľovať. Za ďaľšiu sekundu sa stalo niekoľko vecí naraz.....videla som T-čko na modrej značke, zakričala som „slepá!!“, minuli sme husté stromy, vyrástol pred nami múr, zapískali brzdy, zem zmizla a všetko pohltil oheň. A to bol koniec 9. novembra, Zackových najkrajších narodenín. Dňa, ktorý sme prežili, ako keby mal byť náš posledný.