Róbert si hovel ako kocúr v bavlnke. Na obed si odskočil až do vietnamského bistra o päť ulíc ďalej, ale perfektne sa najedol z dvoch porcií kung-pao s rezancami. Teraz už ležal na mäkkej posteli a pracoval. Naprával si vankúš a velebil sa. Tváril sa spokojne a nemusel sa pri tom vôbec pretvarovať. Usmieval sa na ľudí, ktorí prechádzali okolo, občas im pokynul a oni sa pristavili. Róbert pracoval v predajni postelí. Tá predajňa mu dokonca patrila. O tom bol presvedčený. Nemal od nej síce kľúče a bral plat od chlapíka, ktorý si nechal hovoriť vedúci, ale on tu bol doma. Ten priestor poznal naspamäť do najmenších detailov. Svoje kosti nechal odpočinúť na každej sedacej súprave, každej posteli či matraci, ktorý prešiel obchodom. Mená kolegov niekedy komolil, ale výrobné názvy sortimentu mal v malíčku. Pre každú posteľ mal svoje zvláštne meno, ktorým ju nazýval. Vedel, že mená, ktoré im dáva, vychádzajú z ich skutočnej povahy. Mal postele rád a informácie o nich vedel zákazníkom podať s fantáziou, v chrumkavom trojobale a s mašľou navrchu. Teraz ležal na Parádnici (výrobca ju nazval Sleepground PRO Deluxe). Vedel, že tento kus predá jedine ak do obchodu vkročí nejaký zbohatlík, ktorý tam prišiel práve kvôli tomuto skvostu, ale mal chuť urobiť si radosť. Navyše, povedal si, za pokus nič nedá. Za svoj pracovný odev si dnes zvolil modré hodvábne pyžamo s krokodílmi v spacích čapiciach. Ľudia na jeho oblečenie a prirodzené spálňové správanie reagovali s pobavením a záujmom. Tento moment pozastavenia využil na začatie príjemnej konverzácie, ktorá sa mala skončiť kúpou postele a príjemným pocitom na oboch stranách. Posledný týždeň mal ale hluché obdobie. Predal iba dve lacné postele. Obe človeku, ktorý prerábal svoj otrasný penzión tretej cenovej kategórie na otrasný penzión druhej cenovej kategórie. Ľudia sa zmenili. Nemali viac chuť robiť si radosť. Vraj to malo niečo spoločné s Izraelom alebo nejakými vytunelovanými americkými bankami.....kvôli tomu nemali ani ľudia v Róbertovom meste peniaze nazvyš. Aspoň tak mu to vraveli. Ale tomu Róbert nerozumel. Jediné tunely, o ktorých vedel, boli tie, ktorými chodil v električke a tie, čo na ich konci čakalo svetlo a svätý pokoj. Na tie mal ale ešte kopu času.
Zo zamyslenia ho vytrhla žena vchádzajúca do obchodu samootváracími sklenenými dverami. Bola nízka a v tvári veľmi pekná. Oblečené mala dvojdielne zelené pyžamo s kačičkami. A na nohách mäkké papučky so psími hlavami. Poobzerala sa na všetky strany, trochu sa poprechádzala a zamierila priamo k Róbertovi, ktorý na ňu stále pozeral. Bol zvyknutý komunikovať s oblečenými ľuďmi a sám byť pri tom v pyžame, no táto situácia ho nesmierne pobavila a zaujala. Kým žieňa pricupitalo k posteli, stihol sa už posadiť a s úsmevom oddychujúceho medveďa, ktorým bol, sa jej prihovoril:
-„Krásny deň, slečna. Váš outfit je ideálny pre tento druh podniku a jediný, v ktorom možno naplno precítiť dokonalosť tohto ležoviska. Prosím, prisadnite si.“ Pokynul jej rukou.
-„Ďakujem“, usmiala sa, vyzula si psie papuče, ľahla si a trochu sa zahniezdila pod paplónom. Takto zblízka si Róbert všimol, že kačičky na jej pyžame sa hrajú rôzne hry. Ešte raz sa pomrví a príde moment dokonalého pohodlia, keď sa zatvári ako pri orgazme a všetky svaly na jej tele sa uvoľnia. Poznal to. A už to prišlo, kútiky jej úst sa roztiahli, slastne vzdychla a zostala nehybná, skoro ako mŕtva.
-„Ako sa vám leží“, spýtal sa v očakávaní ódy. Otvorila krásne veľké oči a vážne sa naňho zadívala.
-„Nerozumiem ako som doteraz mohla tráviť toľko času postojačky. Keď Boh tvoril človeka, musel s ním mať presne tento zámer....aby mu vyrobil takúto posteľ a on na nej mohol potom v nebi vylihovať.“ Posadila sa a nahlas povedala: „Ľudia, nechoďte! Ležte!“
Potom sa s tlmeným žuchnutím opäť hodila na vankúš a vstrebávala dotyk postele.
-„Máte úplnú pravdu. S týmto pokrokovým svetonázorom by ste u nás pokojne mohli aj pracovať. Vidno na vás, že vám to ide od srdca.“
-„Ale to ja niéé“, žmolila si rukávy a vyzerala pri tom ako prerastená škôlkarka, „ja len tak rada ležím a celkovo...posteľujem. Aj vy?“
-„Ó, áno...keď som bol ešte školák, učil som sa vždy v posteli, bicykloval som sa v posteli, dokonca som sa v posteli aj narodil. Reklamný slogan tej, na ktorej práve ležíme hovorí: Hriech iba spať. Myslím, že to je práve o tom.“
-„Hihi, áno, s mojou priateľkou tak vieme preposteľovať celý deň a to ani nemáme doma takýto nebeský obláčik pohody. A vôbec...vy neležíte! Prečo?“
-„Máte pravdu, teraz aj tak nebudem predávať“, tváril sa Róbert, že ho predstava dievčaťa s jej priateľkou nijak zvlášť nezaujala, no jeho vnútorná odolnosť sa rúcala ako domček z karát, „keď už ale máme spolu ležať v posteli, mali by sme sa predstaviť. Ja som Róbert“
-„Ahoj Róbert“, nadvihla sa lakťom ľavej ruky a pravú mu podávala, „ja som Kristína. Ale hovor mi Kikuš.“
Obaja si ľahli na chrbát a chvíľu mlčky pozorovali polystyrénový strop s umelým osvetlením. V Róbertovej hlave sa jarný vetrík pohrával s trávou, električky sa valili k svetielku na konci tunela a lesbické bohyne sa jašili v posteľovom nebi. Uvažoval, nad čím asi premýšľa ona. Potom zasneným hlasom prerušila ticho:
-„Milujem vôňu vypratých povliečok.“
-„Áno“, usmial sa, „ja milujem chladivú mäkkosť vankúša vo vyvetranej izbe.“
-„Ja milujem saténové nočné košele.“
-„Ja milujem hodváb, zamat a froté plachty.“
-„Ja milujem jemný tlak strún v matraci a ten pocit, keď sa prispôsobí tvaru môjho tela“
-„Milujem sny“
-„................vieš čo? Som rozhodnutá. Ja si tú posteľ kúpim!“
Bola to drahá posteľ. Stála skoro ako malé auto. Róbert nemal priveľa peňazí. Mal ale nárok na 10% zamestnaneckú zľavu a navyše nedávno zdedil menší majetok...tak akurát. Chcel urobiť niečo šialené. Chcel dať vesmíru najavo, že stále žijú ľudia, ktorí si chcú robiť radosť...ktorým nevadí investovať do potešenia bez ohľadu na krízy, tunely a bohviečo ešte. V jeho hlave sa zrodil úžasný nápad.
-„Nie!......to ja si tú posteľ kúpim. A tebe jednu kúpim tiež.“
Nečakal na reakciu. Vstal a šiel k pokladni. Kikuša ho pozorovala so zatajeným dychom. Róbert prišiel k pokladníkovi, ukázal prstom na Kiku a čosi mu hovoril. Potom odišiel dozadu, kde mal odložené nohavice s peňaženkou.
Pri Parádnici sa zastavil starší muž v drahom obleku. Zdobil ho odznak „vedúci predajne“.
-„Ahoj Rita,“ zaspieval popod fúzy, „takže...ako sa ti u nás páči?“
-„Náramne,“ usmialo sa žieňa od ucha k uchu, postavilo sa na posteli a pobozkalo muža na ústa, dlho a vášnivo. „Postele? Trochu nuda. Ale nič to. Nejako sa prekonám, aby som mohla byť viac s tebou. A neviem, či som náhodou práve nepredala dva dosť drahé kusy.“
-„Moje dievča.“
Keď Róbert vyšiel z miestnosti pre zamestnancov a mieril s kreditkou k pokladni, Kikuš už na posteli nebola. Nevadí, najskôr si nazula papuče a teraz niekde pobehuje. Zaplatí a potom ju nájde. Transakcia prebehla v poriadku. Podpísal papiere, dostal záručnú zmluvu a pobral sa naspäť k najlepšej posteli. Po dievčine ani stopy. Hľadal v celom obchode, no nebola tam. Zvyšok pracovnej doby prežil v podivných pocitoch, nemohol prestať premýšľať, prečo to dievča, čo má tak rado postele ako on len tak odišlo a už ani nič nepredal. Keď sa zberal na odchod, pristúpil k nemu vedúci:
-„Vďaka, Róbert, za tvoju kúpu. Mám ťa obzvlášť rád. Zdarma ti hneď dnes odvezieme postele kam povieš. Je tu ale nepríjemná vec. Obchody sa nehýbu a ja som nútený skracovať stavy. To vieš, kríza. Dúfam, že to pochopíš. Zajtra už chodiť nemusíš.“
Dovoz bol od 2000€ vždy zdarma.
Komentáre
oko,
jéj