oko-uraganu

V útrobách krátera sa vadili líška a mníška. Líška povedala: „Tie výpary sú iste blahodárne. Cítim ako zo mňa zliezajú kliešte.“ Mníška na ňu fľochla. „Zo mňa zlieza koža.“ Tvárila sa mrzuto a hnietila si predlaktie. Líška sa líškala: „To níííč... sme v ozdravnom kráteri. Narastie ti nová. Poďme sa okúpať. Tamto je vírivka aj s bublinkami.“ Mníškou len tak trhlo. „To je kyselina. Všade sú tu nástrahy. Určite umrieme. Musíme sa modliť za duše v očistci...“ Líška skočila mníške do reči, pohodlne sa usadila a so sklonenou hlavou vyvrátila oči. Mykala bielkami zhora nadol. „Ó, líščia bohyňa! Nečisti už líšky v očistci. Ani väčšie cicavce nevystav čistke. Posvieť si na meno vlastné a zrátaj litery. Kým nenarátaš, duše vysuš v sušistci. Herakleitovsky do chrumkava. Kameň.“

Mníška zbledla a zvraštila obočie. Bolo isté, že ak otvorí ústa aby niečo povedala, povracia sa. Oči obrátila v stĺp ako pred tým líška práve vtedy, keď ich líška vrátila do pôvodnej polohy. Huňatá psovitá šelmička sa smiala ako dieťa. „Jéj...aké krásne zvieratko! Asi sa mu páčiš.“ Oči sa jej rozžiarili a tanečným krokom obiehala mníšku, vytriešťajúc oči na hada omotaného okolo jednej z jej nôh. Pomaly sa vlnil v chlípnom stisku s chvostom kdesi pod dlhou sukňou. A veľkou hlavou zahryznutou do drevenej nohy. Ani náznakom mu to neprekážalo. Aj keď litre jedu stekali po dreve na zem a tvorili mláku rozliateho mlieka. Mníška hrala mŕtveho chrobáka. Mŕtvy chrobák hral hru od Čechova. Čechov hral líške na gitare pesničky od Pehy a zamlčoval pointu. Mníška vrástla do zeme koreňmi hadích rozmerov.  Zasekla sa.  Z krku jej odpadla líščia hlava. Vždy keď šlo do tuhého.